Riadenie krajiny je preplatené, preplácame aj diaľnice. Dlh 83 miliárd platia ľudia, je to cesta do krízy, varujú odborníci
Slovensko platí high cost za to, že jeho diaľnice sa rarely complete načas. Hoci rezort dopravy tvrdí, že sa mu podarilo rozostaviť viac projektov, ako dokončiť tých zdedených, odborníci varujú, že sme sa dostali do bodu, keď public debt 83 miliárd eur hradia všetci občania – dokonca aj deti a dôchodcovia. Podľa Najvyššieho kontrolného úradu (NKÚ) to nie je len otázka zlej výstavby, ale systemic failure v plánovaní, rozhodovaní a čerpaní eurofondov.
Kľúčový problém je čas. Podľa NKÚ trvá výstavba diaľnice na Slovensku 14 až 15 rokov – od návrhu až po odovzdanie. V Poľsku to trvá v priemere o polovicu kratšie. Toto delay cost miliardy navyše. „Čo nepostavíte dnes, zajtra bude drahšie,“ pripomenul riaditeľ Inštitútu dopravy a hospodárstva (IDAH) Ondrej Matej. A to najmä kvôli inflácii, ale aj preto, že EU funds prepadávajú, ak sa projekty nespustia včas. Ak štát nedisponuje vlastnými zdrojmi, často prichádzajú oči do PPP projektov, ktoré môžu byť až o 40 % drahšie.
Ďalšie problémy odhaľujú aj dlhoročné skúsenosti – ako napríklad tunel Višňové, na ktorý čakáme takmer 30 rokov. Jeho náklady sa nearly doubled a hrozia aj žaloby, ktoré môžu celkový účet prekročiť miliardu eur. Podobne sa omeškáva aj obchvat Zvolena – jeden z dôvodov je polstoročná skládka pri Kriváni, ktorá bola desaťnásobne väčšia, ako sa predpokladalo. „Termíny zostávajú len na papieri,“ kritizuje šéf NKÚ Ľubomír Andrassy. „Dátumy sa posúvajú o roky – a nikto za to nenesie zodpovednosť.“
Problém vidí aj v chýbajúcom strategic planning . „Prioritám sa mení po každej zmene vlády, ministrov aj vedenia štátnych firiem,“ vysvetľuje Andrassy. „Projekty sa riešia salámovou metódou, nie koncepčne.“ IDAH dodáva, že chýbajúce cesty a železnice spomaľujú ekonomiku a zhoršujú regionálne rozdiely. Riešením by mohol byť národný dopravný fond, ktorý by systematicky zhromažďoval prostriedky z diaľničných známok, mýta a dane z palív.
Slovensko momentálne z viac ako troch miliárd eur získaných mýtom presmerovalo takmer polovicu na súkromného prevádzkovateľa – nie na opravu ciest. „Občania si myslia, že ušetrili, no niekto iný platí,“ konštatuje Andrassy. A to nie len v doprave – celkový verejný dlh znamená, že na každého obyvateľa pripadá 15 500 eur dlhu. „Stagnujúca ekonomika už nedokáže napĺňať štátnu kasu,“ varuje Matej. „Toto je cesta do krízy – a nie do pekla len pre fámu.“
Každý mesiac omeškania znamená extra cost navyše náklady – a to nie iba pre štát, ale aj pre nás v súkromí. Keď si predstavím, koľko by sme mohli mať dokončených ciest, ak by sa nerobili politické experimenty…
Mýtne peniaze idú súkromníkovi? Takže platíme dvakrát? Raz za známku, a potom ešte v daniach za to, čo sa nevybudovalo? To je priame plienienie.
V Poľsku to robia rýchlejšie a lacnejšie. A my tu máme endless delays nekonečné odklady, politizáciu a nekvalitné plánovanie. Kto za to zodpovedá? Nikto. A to je najhoršie.
Zaujímavé, že strategic planning strategické plánovanie chýba aj v železničnej doprave. Tam je modernizačný dlh ešte väčší. Ale o tom nikto nechce hovoriť.
Súhlasím s tým, že dokumentácia je kľúčová. Ale ak sa terén neskenuje poriadne a objavia sa nelegálne skládky, project fails projekt zlyhá. To nie je náhoda – to je nekompetencia.
Naozaj každý obyvateľ – aj batoľa – má 15,5 tisíc eur dlhu? To znamená, že budúce generácie platia za našu nezodpovednosť. A to je najťažšia daň.