Zdena Studenková o krutej realite na rovinu: „Mám za sebou veľa bolesti, mohla by som chodiť utrápená“

Zdena Studenková sa znova prelomila cez svoju verejnú masku a povedala niečo, čo veľa ľudí cíti, ale nerád hovorí: bolesť sa nesmie ukázať. V podcaste Hovory s Timeou odhalila, že za jej vnímanou sebestroslosťou sa skrýva dlhá cesta plná pain bolesti, ktorú prežila, ale nechcela nikomu ukázať. „Mohla by som chodiť utrápená, ale just nie, nepripustím to,“ povedala s dôrazom, ktorý znie ako personal rule vnútorné pravidlo, ktoré si už nemyslí prepísať.

Jej slová odrážajú tlak, ktorý mnohí cítia – byť silný, aj keď sa človek cíti zraniteľne. „Nesmieš to ukázať,“ pripomína, a dodáva, že za každým úsmevom môže byť hidden struggle skrytý boj. Podľa nej ľudia často nereagujú so súcitom, ale s úľavou: „Dvaja ťa poľutujú a tisíc si povie: Konečne, dobre jej tak!“ Tá veta znie ako bitter truth horká pravda o verejnom súdzení, najmä keď ide o ženy, ktoré sa nezmiešavajú do poddanosti.

Ale Studenková nehovorí len o sebe. Dáva svoj hlas aj iným – najmä ženám, ktoré pracujú v umení. Verí, že umelkyňa musí mať clear view jasný prehľad o svete, aby mohla hrať úlohy s hlbokým významom. „Chcem byť v obraze, chcem mať názor,“ povedala, a vysvetlila, že nechce byť pasívnou pozorovateľkou, ale aktívnou súčasťou public conversation verejnej diskusie. Pre ňu je to súčasť profesionálnej zodpovednosti.

Jej postoje vyznievajú osobito teraz, keď mnohí umelci sa stávajú hlasmi spoločenských zmien. Studenková nechce byť len tvárou, ktorá hraje úlohy – chce byť aj hlasom, ktorý kládzie difficult questions ťažké otázky. A to nie len pre seba, ale pre generácie žien, ktoré prídu po nej. „Postoj nezastávam len za seba, ale aj za tie, ktoré idú za mnou,“ povedala – slová, ktoré znie ako quiet strength tichá sila viac ako ako krik.