Zdena Studenková o krutej realite na rovinu: „Mám za sebou veľa bolesti, mohla by som chodiť utrápená“

Zdena Studenková sa znovu odvážila povedať niečo raw truth hrubú pravdu o svojom živote – nie pre efekt, ale preto, že verí, že honesty úprimnosť môže byť forma odporu voči falošnej dokonalosti, ktorú spoločnosť očakáva od žien. V podcaste Hovory s Timeou nezatajila, že carried pain niesla bolesť roky, ale rozhodla sa, že ju won't display nebude ukazovať vonku. „Mohla by som chodiť utrápená, ale just nie, nepripustím to,“ povedala s hlasom, ktorý znie viac unavene ako hrdinsky.

Jej slová sú zároveň silent protest tichým protestom proti spoločenskému tlaku, ktorý trestá ženy za prejavy vulnerability zraniteľnosti. „Dvaja ťa poľutujú a tisíc si povie: Konečne, dobre jej tak,“ pripomenula – a v tej jednej vete znela celá social criticism spoločenská kritika na adresu ľudí, ktorí radšej súdia ako chápajú. Pre ňu je dôležité zostať emotionally strong emocionálne silná, nielen pre seba, ale aj pre ostatných, ktorí sa na ňu look up pozerať ako na predobraz.

Zároveň zdôraznila, že jej awareness prebudenosť sa nevzťahuje len na osobné prežitia, ale aj na verejný život. „Snažím sa byť príčetná a ísť s dobou,“ povedala a dodala, že je pre ňu nevyhnutné vedieť, čo sa deje vo svete. Pre mnohých je to rutina, no pre niekto stále major issue veľký problém. „Ja predsa musím vedieť, v akom kontexte žijem! Chcem byť v obraze, chcem mať clear opinion jasný názor“, vyhlásila – a tým položila otázku aj tým, ktorí sa informácií vyhýbajú.

Pre herečku nie je byť verejnou postavou len o sláve, ale o moral responsibility morálnej zodpovednosti. „Postoj nezastávam len za seba, ale aj za tie, ktoré idú za mnou,“ povedala – a tým ukázala, že jej public role verejná rola je pre ňu záväzok. V čase, keď mnohí umelci mlčia, jej hlas znie ako rare signal zriedkavý signál ľudskej prítomnosti v umelom svete mediálnej dokonalosti.